Dostal som do poštovej schránky šek na preddavok na dôchodok. O bezpečnosti schránok v Petržalke vieme svoje. Skôr by som uvítal správu z konta, že mi tam neočakávane pribudli peniaze, lebo tak rýchlu reakciu som naozaj nečakal. Strašili ma, že tri mesiace budem musieť čakať na výpočet a aj ten bude zle, a zrazu tu ho máš, v schránke. A tým eufória skončila.
Zobral som ten šek a šiel som do pobočky sporiteľne kde musíme - vraj už si môžeme slobodne voliť aj lekárov, poisťovňu aj banku - mať svoje peniaze v naivnej predstave, že ako všade vo svete im dám ten šek a nech mi to pripíšu na konto. Najprv mi pani - po cca 5 minút čakania na koberci v predpriestore s nápismi o diskrétnom odstupe - nebol tam síce žiadny klient, ale v tejto pobočke som nikdy nebol, som slušný človek, počkám, nerád by som niečo zbabral - ma pani vyzvala "no poďte". Pristúpil som k jej stolíku asi ako k anglickej kráľovnej alebo chránenej osobe, teda na dištanc dlhšiu ako dopľutie (žart, oficiálne sa k takejto osobe nesmiete priblížiť na vzdialenosť menšiu ako dosah špičiek prstov ruky napriahnutej smerom k osobe, samozrejme odhadom). Ukázal som jej ten šek. "To musíte ísť zaplatiť na ministerstvo vnútra !" Pani, to nie je o zaplatení. To je opak. (Ani si neviem predstaviť kde sa na min. vnútra platia šeky.) No tak choďte tam nech vám to zaplatia. PANI: potrebujem túto sumu mi pripísať NA MOJE KONTO VO VAŠEJ BANKE ! To sa nedá. Choďte na poštu, dajte im tú poukážku nech vám dajú peniaze a príďte s nimi sem. Pani, keď už budem mať peniaze v ruke tak vašu banku nepotrebujem, pochopte, nechcem pochodovať po Petržalke s celou penziou v ruke. Vhodný tip a ľudí prizabili aj pre menej peňazí. To sa nedá, a tým to zvädlo. A tak som sa vydal na pochod. Na Bělehrad - hovno, na poštu, ale nasratý riadne.
Do banky som pochodoval ako riadny dôchodca čo má čas, ale peniaze nie, pomaly a peši. Je načase začať si zvykať. Ale z banky na poštu, to už je ďaleko aj na lakomého dôchodcu. Dalo by sa síce riskovať a ísť načierno, ale tak otrlý dôchodca budem až časom. A tak s vidinou jedného eura zbytočne minutého na lístky na autobus som vyrazil na zastávku autobusu smer pošta. Aj tá zastávka bola ďaleko.
Pošta má štyri univerzálne okienka. Dovtedy som nechápal čo môže byť na okienku na pošte univerzálne. U nás na dedine bolo jedno drevené okienko a zvládalo všetko. Teraz už viem. Univerzálne je preto, že je kovové, že sa dá zavrieť a za ním sa veselo rozprávať, baviť, rehotať a kašlať na žobrákov pred ním. Takto univerzálne bolo využitých 50 % okienok. Pred zvyšnými dvoma pokorne stali dva rady zatrpknutých občanov. Revolúciu bolo priam cítiť vo vzduchu, ale revolúcia na pošte by bola chápaná ako lúpežné prepadnutie. To každý vedel, a tak každý iba stál a živil svoje žalúdočné vredy. Pri každom okienku stálo cca 15 vážených klientov, ako ich nazývajú v reklame, nalepených na sebe. Diskrétnu zónu mali asi po bokoch. Pri ľavom okienku tvrdil klient, že ho pani za okienkom nechápe. Odpoveď nebolo počuť, ale klient svoje tvrdenie opakoval tak často a tak úspešne, že ľudia z jeho radu začali húfne migrovať do toho druhého, kde som na konci stál aj ja. Postavili sa za mňa a to ma potešilo. Človeka v rade serú tí pred ním, ale tešia tí za ním. Peripetie o novo prichádzajúcich vynechám. Jedna sorta použila nespisovný výraz a zasa odišla, druhá sa vychcano postavila do toho kratšieho radu. Keď som sa dostal na rad, pán pri druhom okienku stále ešte nepresvedčil pani za ním a vychcánci začali chápať, že so sebou vyjebabrali. Podal som šek aj s občianskym do žľabu pri okienku a čakal problémy. Zázrak, neboli. Iba keď som zbadal, že slečna mi chce dať aj 500 € bankovku, tak som zakvílil “prosím Vás 500 nie ! Veď mi ju nikde nezoberú, veď sa na mňa pozrite !“ Slečna s úsmevom najprv odvetila, že keby jej niekto dával 500 tak neodmieta. Potom zdvihla oči, pozrela sa na mňa a so súcitom sa ma opýtala, či to nechcem v 50 tkach. Niet nad prvý dojem. Asi aj preto som celú penziu doniesol domov bez úrazu, ak vynechám bezpečnostné procedúry, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Mossad absolvent. Až vyhrám v športke, prídem si pre peniaze v roli bezdomovca. Budem krívať, primerane smrdieť a dôsledným vykonávaním bezpečnostných procedúr vytvorím aj dojem, že mi šibe. Nuž tak.
Peniaze som doma strčil do vankúša a ďalej platím kartou, ale ten zvuk, keď si večer položím moju unavenú hlavičku na vankúšik a on mi v odpoveď tak jemne a sympaticky zašuští, to je na nezaplatenie. Vďaka banka za nový príjemný večerný pocit. Až doposiaľ mi muselo stačiť dobre sa vysrať.